Oslovil ma mladý muž po anglicky, že odkiaľ som atď. Samozrejme vytiahol na mňa zopár slovenských slov a jeho skúsenosti so slovenskými hosťami. Prejavil akúsi nespokojnosť, že sa s nimi nedalo po anglicky, tak bol rád, že so mnou môže pokecať a hneď ma aj s mojim synom pozval na čaj do svojho obchodíku. Tak sme pili čaj a kecali aj o tom, ako môžem žiť v takej chladnej krajine, kde by jeho pleť (s vyšším stupňom akné) utrpela. A prešla polhodinka a bol čas sa zdvihnúť.
A vtedy už prišlo na obchod. Dal ovoňať zopár perfémov, milo a decentne odhadol kvalitu mojej pleti, vyskúšal na nej, len akoby náhodou akýsi olejček, a masíroval mi kožu ako v správnom salóne. Po pár minútach mi po tvári stekalo niečo, čo mi pripomínalo roztápajúcu sa tvár, ale on tvrdil, že teraz má moja pleť tú správnu farbu a kvalitu.
Moc ma ten produkt neočaril, ale skutočne ma zaujala predajná taktika. Majú to jednoducho v krvi lebo CHCÚ predať. Aj málo, aj za cenu nekonečne dlhej prezentácie, usmievania sa. Ale nechcú byť odmietnutí. A vtedy je taký egypťan pripravený zjednávať. Pokiaľ je v tom človek trochu zbehnutý (niekto sa toho aj zľakne), je to celkom milá spoločenská záležitosť. 95% našich slovenských obchodníkov by sa mohla učiť. Na Slovensku mi chýba možnosť zjednávať. Lebo keby sa dalo, určite by ľudia z obchodov neodchádzali na prázdno, a obe strany by boli spokojné. Ale je to asi v zákonoch, v náture vlastníkov obchodov, a to sa nezmení ľahko.
No a ako to skončilo? Nakoniec som si kúpila zaujímavý parfém, flakón som dostala zadarmo. Poďakovala som a ocenila jeho prezentáciu. A bola som pozvaná na ďalší čaj aj s rodinou. A to sme už vedeli prečo.
Komentáre